Súdne rozhodnutia

Prelomové rozsudky vo veci ochrany spotrebiteľa

Združenie na ochranu spotrebiteľa má podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám právny nárok na získanie informácií o prebiehajúcich súdnych konaniach vedených proti spotrebiteľom z registrov súdu, a to s cieľom realizovať oprávnenie vedľajšieho účastníka na vstup do súdneho konania. Najvyšší súd skonštatoval, že informácie o prebiehajúcich súdnych konaniach obsiahnuté v súdnych registroch sú informáciami evidenčného charakteru, ktoré priamo nesúvisia s prebiehajúcou rozhodovacou činnosťou súdu, ktorá je inak dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácii.

Prečítajte si celý rozsudok 3 Sži 28 2013

 

***********************************

 

C-281/12 Trento Sviluppo a Centrale Adriatica (19. 12. 2013)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom – Smernica 2005/29/ES – Článok 6 ods. 1 – Pojem ‚klamlivá činnosť‘ – Kumulatívna povaha podmienok uvedených v predmetnom ustanovení“

Predajca Centrale Adriatica uviedla špeciálnu akciovú ponuku, v rámci ktorej boli niektoré výrobky ponúkané za zvýhodnené ceny, pričom minimálne jeden z takto inzerovaných výrobkov nebol v čase platnosti akcie dostupný. Spotrebiteľ sa na danú situáciu sťažoval, následkom čoho bola reťazcu udelená pokuta, proti ktorej bolo podané odvolanie. Súdny dvor najprv pripomenul, že klamlivá obchodná praktika musí byť spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o transakcii, ktoré by inak neurobil. Následne rozhodol, že pojem „rozhodnutie o obchodnej transakcii“ treba interpretovať široko. Akékoľvek rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či a za akých podmienok výrobok kúpi, tak podľa Súdneho dvora zahrňuje nielen rozhodnutie kúpiť či nekúpiť určitý výrobok, ale takisto aj rozhodnutie, ktoré s týmto rozhodnutím priamo súvisí, napr. rozhodnutie navštíviť obchod.

***********************************

C-226/12 Constructora Principado (16. 1. 2014)

„Smernica 93/13/EHS – Spotrebiteľské zmluvy – Zmluva o prevode nehnuteľnosti – Nekalé podmienky – Kritériá posúdenia“

Vnútroštátny súd si nebol istý, či sa podmienky v zmluve o predaju bytu obsahujúce určité povinnosti, ktoré znamenajú pre spotrebiteľa zvýšené povinnosti, majú vykladať ako nekalé. V danej veci išlo o to, že na spotrebiteľa bol prenesený daňový dlh, ktorý mal podľa vnútroštátnej úpravy niesť predávajúci, a takisto niektoré poplatky, od ktorých uhradenia záviselo to, či bol byt spôsobilý na bývanie. Vnútroštátny súd sa v podstate pýtal, ako sa má v takýchto súvislostiach chápať pojem značná nerovnováha s ohľadom na existenciu nekalej podmienky. Súdny dvor rozhodol, že v situácií ako vo veci samej, keď predávajúci nepreukáže, že tieto podmienky boli individuálne dojednané, na posúdenie existencie značnej nerovnováhy sa nutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré sa na spotrebiteľa prenášajú, mali na neho značný ekonomický vplyv. Značná nerovnováha totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza.

***********************************

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2013 č. k. 3Co 151/2013

Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie  rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu  úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Súd ďalej judikoval, že pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nie len jeho časť (porov. OGH 4Ob 505/64).

Prečítajte si celý rozsudok: 3Co1512013-uzera

***********************************

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2011 č. k. 16Co/71/2011

V predmetnej veci sa stala predmetom súdnej kontroly z hľadiska princípov absolútnej neplatnosti právnych úkonov  zmluva o úvere zo dňa 16.  04. 2007 č. 8250985, podľa ktorej žalovaný nebankový subjekt poskytol žalobcovi na štyri mesiace úver 40 000 Sk (1 328 Eur)  za poplatok  17 600 Sk (584 Eur), teda v prepočte na ročné vyjadrenie ceny úveru per annum ide o úver za cenu 132 %. Už len samotná skutočnosť, že cenu úveru vyjadruje trojciferné číslo je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu.

Súdy už judikovali, že aj ľahkomyseľnosť dlžníka je kvalifikačným kritériom úžery (napr. Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 3/2011). Kvalifikačné kritériá úžery nie je možné taxatívne uzavrieť.

Vzhľadom na nedostatok explicitnej úpravy tzv. civilnoprávnej úžery sa dá judikatúrou dosiahnuť rovnaký výsledok. Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (NS ČR 21Cdo 1484/04), pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. V danom prípade pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde aj čo len z nedbanlivosti (KS v Prešove 3Co 3/2011).

V predmetnej veci ide o cenu úveru 132 % p. a. a odvolací súd túto extrémnu až úžernú odplatu za úver považuje za dôvod absolútnej neplatnosti úveru bez ďalšieho. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje  najmä  sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie  je ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva.

Prečítajte si celý rozsudok: 16Co712011-uzera

***********************************

ÚS: Ujednání o smluvní pokutě ve spotřebitelské smlouvě

V rámci spotřebitelských smluv ujednání zakládající smluvní pokutu zásadně nemohou být součástí tzv. všeobecných obchodních podmínek, nýbrž toliko spotřebitelské smlouvy samotné (listiny, na niž spotřebitel připojuje svůj podpis).

Podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. I.ÚS 3512/11, ze dne 11. 11. 2013

http://www.profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=16&id_article=257321&csum=c51b0777

ÚS: Rozhodčí doložky ve spotřebitelských smlouvách

V exekučním řízení je možné přihlédnout pouze ke skutečnostem, které jsou rozhodné pro nařízení exekuce. Mezi takové skutečnosti patří např. vykonatelnost exekučního titulu, ale též pravomoc orgánu, který exekuční titul vydal.

Ústavní soud spatřuje pochybení nalézacího a odvolacího soudu v tom, že při posuzování materiální vykonatelnosti exekučního titulu, kterým byl rozhodčí nález, se náležitě nevypořádaly s otázkou platnosti sporné rozhodčí doložky.

Ústavní soud zastává názor, že pokud rozhodčí společnost není stálým rozhodčím soudem zřízeným na základě zákona (§ 13 zákona o rozhodčím řízení), měla by být osoba rozhodce jednoznačně stanovena, a to buď uvedením konkrétního jména anebo jednoznačným určením jeho volby.

V projednávané věci byl rozhodce vybrán ze seznamu rozhodčí společnosti, přičemž je nepochybné, že takový seznam rozhodců není neměnný a může být tedy v okamžiku uzavřené rozhodčí doložky odlišný od seznamu existujícího v době řešení sporu. Výběr rozhodce v takovém případě nezávisí na vůli účastníka, který se na rozhodčí společnosti obrací, ale je ovlivněn jednatelem rozhodčí společnosti. Takový postup znemožňuje transparentní a předvídatelný výběr rozhodce.

Jestliže rozhodčí doložka je sjednána ve spotřebitelské smlouvě, je nutné na posouzení sporné rozhodčí doložky nahlížet z pohledu práva na ochranu spotřebitele, jehož cílem je ochrana slabší smluvní strany (spotřebitele). Při zkoumání platnosti rozhodčí doložky je třeba zkoumat, zda způsob určení rozhodce nenaplňuje znaky nepřiměřených podmínek tím, že vyvolává nerovné postavení mezi účastníky řízení a tato nerovnováha dosahuje značné disproporční intenzity, která je ve svém důsledku způsobilá vést ke značné procesní nevýhodě jednoho z účastníků řízení

Otázku nedostatku pravomoci rozhodce lze zkoumat i v exekučním řízení a to i tehdy, pokud povinný v rozhodčím řízení neexistenci (resp. neplatnosti) rozhodčí smlouvy nenamítl.

Jestliže obecné soudy nesplnily povinnost zabývat se posouzením materiální vykonatelnosti exekučního titulu, porušily právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst. 1 a čl. 38 odst. 2 Listiny základních práv a svobod.

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 562/12, ze dne 24. 10. 2013

http://www.profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=16&id_article=257322&csum=5a66a857

***********************************

Neplatič

Súd  uložil odporcovi zdržať sa zasielania zásielok žalobcovi s označením obálky „NEPLATIČ“.

Žec x Invest Kapital U KS PO 16Co 109-13 potvrd zdržať sa zasielania zásielok NEPLATIČ a iné – Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.6.2013

***********************************

Postavenie spotrebiteľa

Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu, ktorými bolo zastavené konanie začaté spotrebiteľom proti nebankovej spoločnosti o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Najvyšší súd SR rozhodnutia nižších súdov zrušil a judikoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa v predmetnom konaní spotrebiteľka domáha, má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa má preto postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Dovolací súd na margo uvedeného dodal, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa a v tejto súvislosti aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka.

4 Obdo 45 2012 NS SR – Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júna 2013 č. k. 4 Obdo 45/2012

***********************************

Hľadiská posúdenia civilno-právnej úžery pri spotrebiteľskej úverovej zmluve 

Okresný súd posúdil dohodu o výške úrokov medzi nebankovou spoločnosťou a spotrebiteľom prevyšujúcu úroky požadované v bankách (13,84 % p.a.) pre rozpor s dobrými mravmi za absolútne neplatnú. Ako neprijateľné zmluvné podmienky súd posúdil zmluvnú pokutu vo výške 10 % z každej omeškanej splátky a úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne, ktoré sú navyše v rozpore s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. a zmluvnú podmienku, podľa ktorej má spotrebiteľ znášať akékoľvek výdavky spojené s vymáhaním dlhu. Nebankový subjekt postupoval neprimerane, keď za to isté porušenie povinnosti (omeškanie so splátkami) dojednal niekoľkonásobný postih spotrebiteľa (zmluvná pokuta, úroky z omeškania, náhrada škody, poplatky za upomienku a odstúpenie od zmluvy). Prvostupňový súd nebankovej spoločnosti nepriznal ani pomernú časť náhrady trov konania z dôvodu čiastočnej neplatnosti zmluvy, nekalých zmluvných podmienok, ktoré zavinila sama nebanková spoločnosť a tiež z dôvodu zlej sociálnej situácie spotrebiteľa. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a doplnil odôvodnenie s tým, že upriamil pozornosť na zneužitie ľahkovážnosti a núdze spotrebiteľa zo strany nebankovej spoločnosti. Nebanková spoločnosť nijako nepreukázala, že by ju zaujímala bonita, stav núdze žalovaného a skutočnosť, či spotrebiteľ dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Krajský súd prelomovo ustálil, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť využila ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní bonity spotrebiteľa, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti spotrebiteľa. Pri tzv. civilno-právnej úžere je podľa názoru krajského súdu úverová zmluva absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Krajský súd uviedol, že ak by nešlo o nadvládu veriteľa nad spotrebiteľom (tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť) boli by pri nebankovej spoločnosti akceptovateľné vyššie úroky, rozhodne však nie o 100 % vyššie oproti priemeru bánk, pričom zohľadniť sa musia vždy aj osobitosti prípadu. Krajský súd uzavrel, že má poznatky, že úverovanie nebankoviek je pridrahé a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké životné situácie. Spotrebitelia sa pre omeškanie so splátkami môžu dostať do nezvládnuteľného kruhu úverov. Nepochybne klesá životná úroveň človeka, ktorý si v núdzi zobral úver, uplatňujú sa rôzne sankcie a náklady na vymáhanie. Zmyslom a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľko ročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor kvality života človeka a nebanková spoločnosť to vyvolala neprimeranými úverovými podmienkami bez poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred stanovených spoločnosťou (štandardná typová zmluva). Námietka, že spotrebiteľ bol oboznámený s úverovými podmienkami neovplyvní záver o neplatnosti časti úrokov, keďže dôležitý je stav núdze spotrebiteľa a súčasne neprimeraná výška úrokov. Krajský súd bol viazaný podaným odvolaním, a preto pre úžeru nemohol zneplatniť úverovú zmluvu ako celok.

KSPO_3Co3_2011 – Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 28. septembra 2011 č. k. 3Co 3/2011

****************************************

Zastavenie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku v prospech súkromnej životnej poisťovne

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku v prospech súkromnej životnej poisťovne. Krajský súd prelomovo ustálil, že pri spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred 1. januárom 2008 podliehajú súdnej kontrole aj zmluvné podmienky dojednané medzi spotrebiteľom a dodávateľom individuálne. Súd neuznal argumenty poisťovne o osobitnom dojednaní rozhodcovskej doložky, práve naopak rozhodol, že spôsob, akým poisťovňa predložila spotrebiteľom zmluvné podmienky, vrátane rozhodcovskej doložky zakladá nekalú obchodnú praktiku, ktorou poisťovňa sledovala vylúčenie zmluvných podmienok spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Osobitné vyjednanie zmluvnej podmienky znamená, že spotrebiteľ si osobitne vymieňuje nejakú zmluvnú klauzulu, ktorá má pre neho osobitný význam – v tomto zmysle by odvolací súd iba sotva uveril, že dodávateľ poistnej služby už vopred predvídal, že si spotrebiteľ bude želať rozhodcovské konanie, a preto rozhodcovskú doložku predformuloval do obchodných podmienok. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale je o dôsledkoch, či doložka spotrebiteľa nenúti podrobiť sa arbitráži. Nemožno vylúčiť, že so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 Smernice Rady 93/13/EHS) neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude iba pri individuálne vyjednanej rozhodcovskej zmluve. Rozhodcovská doložka dojednávaná súkromnou životnou poisťovňou núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, a je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

KSPO_20CoE24_2011 – Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2011 č. k. 20CoE/24/2011

********************************************

Súd sa vysporadúva s otázkami ústavnej súladnosti zákona o dobrovoľných dražbách

Krajský súd jednohlasne zmenil rozhodnutie okresného súdu a určil neplatnosť dobrovoľnej dražby. Odvolací súd vyslovil, že ak dlžník dražobníkovi preukáže, že na aktuálnom liste vlastníctva nie je zapísané záložné právo, je dražobník povinný upustiť od dražby. Dražbu možno v tomto prípade uskutočniť až vtedy, ak sa preukáže opak a teda, že záložné právo v prospech záložného veriteľa existuje.

Dražobník nie je orgánom verejnej moci, ale obyčajnou súkromnou osobou, ktorá nedisponuje žiadnym verejno-mocenským oprávnením a právne vzťahy vznikajúce pri dobrovoľných dražbách sú tak vzťahmi súkromnoprávnymi, nie verejnoprávnymi, v dôsledku čoho je v nich subsidiárne použiteľný Občiansky zákonník. Nemožno v nijakom prípade považovať za primeraný postup zástupcu dražobníka, ktorý sa svojpomocne pokúsil odňať manželke dlžníka jej majetok (kabelku), a tak ju prinútiť vyjsť z dražobnej miestnosti, ktorá sa následne uzamkla. Takýto postup licencovaného dražobníka jednoznačne hrubým spôsobom prekročil medze (obrannej) svojpomoci uvedené v § 6 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd prelomovo judikoval, že v konaní o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách súdu nič nebráni vysloviť neplatnosť dražby aj na základe takej skutkovej okolnosti, ktorú síce žalobca v žalobe uviedol, hoci výslovne nenamietal jej rozpor so zákonom, ani ju výslovne neoznačil za dôvod neplatnosti dražby. Takýto postup nenarúša kontradiktórnosť konania a s tým spojenú zásadu rovnosti účastníkov konania, pretože súd tu nepomáha jednému z účastníkov v uplatňovaní jeho práv (nedopĺňa jeho žalobný prednes a nevyhľadáva zaňho rozhodujúce skutočnosti, ani nemení ním uplatnené právo), ale vykonáva to, čo je jeho výlučnou úlohou, teda aplikáciu práva na ten skutkový stav, ktorý v konaní vyšiel najavo (porov. § 132 a § 153 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd ďalej uviedol, že dražobník porušil pri organizovaní dražby nehnuteľnosti ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách tým, že za miesto konania dražby určil vzdialenú obec, čím sťažil účasť dražiteľov z oblasti, v ktorej sa účasť dala očakávať, a tým obmedzil účasť na dražbe. Takéto konanie nepochybne mohlo mať vplyv na dosiahnutý výťažok dražby a tým reálne aj na práva žalobcu. Aj takýmto konaním je podľa krajského súdu naplnený predpoklad neplatnosti dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách.

Krajský súd k otázkam aplikácie zákona o dobrovoľných dražbách uviedol, že každé ustanovenie zákona je s ohľadom na ingerenciu súkromného dražobného procesu do práv a oprávnených záujmov osôb povinných zo záložného práva nevyhnutné vykladať ústavne konformne, a teda z pohľadu účelu a zmyslu ochrany Ústavou SR garantovaných základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 2164/10). Dražobník ako súkromná osoba je preto ustanovenia cit. zákona a súvisiacich predpisov povinný vykladať a aplikovať tak, aby nielenže neboli porušené, ale ani len ohrozené práva osôb výkonom záložného práva negatívne dotknuté. Dražobník nie je v pozícii mandatára záložného veriteľa, ktorý má sledovať iba jeho záujem na rýchlom výkone záložného práva za každých okolností. Ak tak dražobník ako licencovaný profesionál koná, organizuje a vykonáva dražbu netransparentným spôsobom na výhradný prospech záložného veriteľa, pri nerešpektovaní práv a záujmov povinného zo záložného práva (záložcu, dlžníka) a pri nevyrovnaní sa s jeho námietkami k dražobnému procesu (porov. nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 384/08 z 30. septembra 2009,) je otázna jeho odborná starostlivosť, a to až s potenciálnym dosahom na konanie o zrušenie jeho dražobnej licencie podľa zákona č. 455/1991 Zb.

Preto je v dražobnej praxi udržateľná jedine taká interpretácia a aplikácia zákona o dobrovoľných dražbách a súvisiacich právnych predpisov, ktorá vychádza z dôsledného rešpektovania a ochrany ústavných práv a právom chránených záujmov osôb zúčastnených na dražobnom procese, a to pri zachovaní najmä ústavného princípu primeranosti (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).

Krajský súd dodal, že inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy, a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr. rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).

Súd ďalej uviedol, že postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami – podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva vyžadujú rozhodnutie sudcu.

Model správania spočívajúci v preferencii dobrovoľnej dražby, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva vžitím tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov). Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je nežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia, (v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný oprávnený vynucovací rozmer štátomocenskej autority), a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov a porušovaní ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že pri naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.

Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Výkon práva má v právnom štáte principiálne limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie sú kúpiť rýchlo, lacno a pri nerešpektovaní ústavných práv osôb. Princípy zhmotnené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR musí reflektovať a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvornou činnosťou aj zákonodarca. Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi.

Aj z týchto dôvodov je preto diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja ústavné imperatívy ochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu povahu.

6Co 108 2011 – Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 22. novembra 2011 č. k. 6Co 108/2011

***************************************

Zákonná povinnosť bánk ponúknuť spotrebiteľovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd potvrdil, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu – v danom prípade rozhodcovského rozsudku. Prijatie opačného názoru formulovaného prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodcovský rozsudok nemal mať oprávnenie skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí by pritom malo za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť. Odvolací súd vyložil aj § 93 ods. 1 a 2 zákona o bankách, pričom ustálil, že ponuka neodvolateľného návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená, že banka má povinnosť predložiť spotrebiteľovi návrh rozhodcovskej zmluvy v podobe mu umožňujúcej jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy. Požiadavku na takto ponúknutý návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Aj z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil správnosť posúdenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky dojednanej bankou, ktorá nemohla platne založiť právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie. V závere odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.

10CoE 308 2011 – Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. mája č. k. 10CoE/308/2011

**********************************************